Shiatsu

Shiatsu pochádza z Japonska, no jeho korene sa dotýkajú tradičného čínskeho umenia liečiť, ktoré dnes poznáme pod pojmom Tradičná čínska medicína. Pracuje s energiou tela, využívajúc energetické dráhy – meridiány a akupunktúrne body.
Pri shiatsu stimulujeme tlakom – dotykom dlaní, tlakom palcov, u dospelých aj tlakom lakťov, či chodidiel.
Okrem pôsobenia na body, obsahuje rôzne techniky ako naťahovanie končatín na spriechodňovanie energie v kĺboch, dychové cvičenia, hnietenie, zahrievanie, vibrovanie, potriasavanie… Shiatsu sa radí medzi masérske techniky, no vzhľadom na jeho schopnosť pracovať s energiou tela, ovplyvňuje energiu tela a tým povzbudzuje správnu funkciu vnútorných orgánov. Vo svojej teórii a praxi pracuje s dávnymi taoistickými poznatkami vychádzajúcimi z pozorovania prírody, vesmíru a ich zákonitostí.

Niektoré z blahodarných účinkov shiatsu sú: redukcia stresu, úzkosti a únavy, regulácia krvného tlaku , odstraňovanie stuhnutosti, zvýšená vitalita a energia, vracia pružnosť pokožke i svalom, vracia pohyblivosť kĺbom, zlepšuje trávenie a funkcie endokrinného systému, reguluje funkcie nervového systému, zmierňuje či odstraňuje bolesti, postupne napráva nesprávne držanie tela, tým že odstraňuje energetické blokády odstraňuje problémy s termoreguláciou(návaly tepla, syndróm studených nôh)

Základom sa stala prastará tradičná čínska masáž amma (alebo anma).

Novodobá história: V roku 1919 Tokujiro Namikoši prvýkrát začal používať označenie shiatsu, čo doslova znamená tlak prstom. On sám nemal pôvodné vzdelanie v tradičnej čínskej medicíne a svoju techniku zdokonaľoval metódou pokus-omyl. V roku 1925 založil školu a napokon koncom 50. rokov si už shiatsu v Japonsku získalo vážne uznanie.

Jeho žiak Šizuto Masunaga, ktorý bol zároveň psychológom a študentom zen buddhizmu, začal do praxe shiatsu vracať jeho psychologický i duchovný rozmer. Ten sa totiž pod vplyvom politických a ideologických tlakov zo shiatsu a podobných metód v 20. storočí začal vytrácať. Vďaka Masunagovi začali terapeuti v 60. rokoch prekonávať čisto fyzický prístup.

V roku 1964 japonské ministerstvo zdravotníctva oficiálne definovalo shiatsu ako samostatnú liečebnú metódu.

Z Namikošiho a Masunagovho prístupu vznikli podľa ich ďalších žiakov rôzne školy a štýly ako v Japosnku, tak v Amerike a Európe: Ohashiatsu (podľa učiteľa Ohashiho), makrobiotické shiatsu, bosonohé shiatsu, shiatsu-ki, zen shiatsu, josei-do a iné. Rozdiely medzi nimi nie sú zásadné a principiálne a navyše každý, kto so shiatsu pracuje, si postupujúcou praxou tvorí osobitý štýl. Osobitý štýl samozrejme neznamená ľubovôľu a nemá nič spoločné s rôznymi „intuitívnymi masážami“ bez znalosti remesla.

Namikoši so svojimi synmi uviedol shiatsu do USA v roku 1953. V súčasnosti sa shiatsu stalo vyhľadávanou pravidelnou „údržbou“ pre milióny ľudí nielen v USA, ale aj v Anglicku, Nemecku, Holandsku či v Čechách.

Comments are closed.